Právo na súkromie v práci podľa rozhodnutia ESĽP Barbulescu proti Rumunsku
Európsky súd pre ľudské práva vydal 12.1.2016 rozhodnutie v spore Barbulescu proti Rumunsku, v ktorom išlo najmä o ochranu súkromia zamestnanca na pracovisku.
Toto rozhodnutie je zaujímavé aj pre slovenských zamestnancov a zamestnávateľov:
Istý Bogdan Barbulescu pracoval v súkromnej spoločnosti v Rumusnku. Jedného dňa mu zamestnávateľ navrhol, aby si Barbulescu zriadil účet v programe Yahoo Messenger a používal tento chat v práci na kontakt so zákazníkmi. Milý Barbulescu sa však zrejme v práci občas nudil, zákazníkov toľko nebolo a tak Yahoo Messenger používal aj na debaty s frajerkou a bratom v pracovnom čase. Lenže zamestnávateľ, nevedno či náhodne alebo mal už dlhšie Barbulesca v zuboch, rozhodol sa skontrolovať na čo presne jeho zamestnanec Yahoo Messenger používa. Týždeň sledoval jeho chaty pričom zistil, že Barbulescu hojne chatuje počas pracovnej doby aj súkromne. Tieto jeho súkromné debaty si zamestnávateľ stiahol a uložil. Potom Barbuleca konfrontoval s tým, že svoj pracovný chat využíval na súkromné účely a tým porušil pokyny od zamestnávateľa. Keď to Barbulescu najskôr poprel, zamestnávateľ mu pred očami zamával štósmi súkromných debát, ktoré si uložil. A nebolo to iba sem-tam nejaké čau alebo čo bude na večeru. Za jediný týždeň sledovania vyprodukoval Barbulescu 45 strán súkromných rozhovorov. Zamestnávateľ ho preto bez ľútosti vyhodil z práce za používanie internetu a pracovného chatu v pracovnej dobe na súkromné účely. Barbulescu sa však nedal a spravodlivo rozhorčený tým, že zamestnávateľ sledoval a uchoval si aj jeho súkromné konverzácie, obrátil sa najskôr na rumunské súdy, aby výpoveď zrušili a keď neuspel, dostal sa jeho spor až k Európskemu súdu pre ľudské práva. Na ňom sa Barbulescu domáhal toho, že Rumunsko, ako signatár Európskej dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušilo čl. 8 ods. 1 tejto dohody, ktorý zaručuje každému právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Spor dostal meno Barbulescu proti Rumunsku a Európsky súd pre ľudské práva ho rozhodol ešte v roku 2016 tak, že výsledok pána Barbulesca určite nepotešil. Súd totiž nakoniec pripustil, že zamestnávateľ bol oprávnený sledovať konverzácie zamestnanca na Yahoo Messengeri na to, aby zistil, či sa v pracovnom čase venuje práci. Európsky súd nemal ľahké rozhodovanie. Stáli v ňom proti sebe právo na ochranu súkromia a rodinného života zamestnanca na jednej strane a právo na ochranu majetku a vlastníctva zamestnávateľa na strane druhej. Súd najprv skonštatoval, že pojem súkromie alebo súkromný život je síce potrebné chápať široko ale nie neobmedzene. Na to, aby sa zistilo, či je monitorovanie zamestnanca, teda napríklad nahrávanie jeho hovorov, sledovanie jeho činnosti na internete alebo telefonických hovorov v rozpore s čl. 8 Európskej dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné skúmať, či zamestnanec mohol alebo nemohol pri svojej súkromnej komunikácii odôvodnene očakávať súkromie alebo nie. Zisťuje sa najmä, či zamestnávateľ uložil zamestnancom nejaké vnútorné pravidlá a pokyny na používanie elektronickej komunikácie, výpočtovej techniky a telefónov a je potrebné preskúmať aj bežnú prax na danom pracovisku. V tomto prípade bolo sporné, či zamestnávateľ Barbulesca informoval o tom, že jeho chaty môže monitorovať. Zamestnávateľ predložil súdu svoje vnútorné predpisy o sledovaní elektronickej komunikácie, ktoré vydal asi týždeň pred začatím sledovania, chýbal pri nich ale Barbulescov podpis, ktorý by dosvedčil, že Barbulescu o takom predpise vedel. Barbulescu sa pre Európskym súdom bránil, že zo samotnej povahy chatu vyplýva, že ide o súkromnú konverzáciu a preto sledovanie zo strany zamestnávateľa nemohol očakávať. Tiež tvrdil, že síce zamestnávateľ používanie počítačov na súkromné účely vo svojich predpisoch zakázal, ale neuviedol tam, že by mohol zamestnancov sledovať, aby zistil, či zákaz dodržiavajú. Nariadenie, ktoré umožňovalo sledovanie, podľa neho vyprodukoval zamestnávateľ až ex post a Barbulescu o ňom v čase sledovania nevedel. Súd všetko zvážil a konštatoval, že do zásahu do Barbulescovho súkromia skutočne došlo. Potom ale posudzoval, či bol tento zásah oprávnený a primeraný, pretože nie je nedôvodné aby zamestnávateľ kontroloval, či jeho zamestnanci v práci skutočne pracujú. Sledovanie v danom prípade trvalo iba týždeň a nezistilo sa, že by zamestnávateľ pristupoval inak do počítača zamestnancov alebo kontroval nejaké iné súbory. Súd napokon skonštatoval, že v danom prípade bol zásah do Barbulescovho súkromia primeraný a dostatočne obmedzený. Preto súd rozhodol, že Barbulescove práva podľa čl. 8 dohody neboli porušené. Nešťastný Barbulescu teda ostal bez práce a my ostatní sme zistili, že právo zamestnanca na súkromie v práci je rozhodne obmedzené.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Barbulescu proti Rumunsko však iba potvrdilo to, čo by sme mali všetci už dávno vedieť: máme istú mieru práva na súkromie aj v práci, tam ale je znížená. Zamestnávateľ má legitímne právo rozhodovať o tom, ako bude využívaný jeho majetok: počítače, telefóny a kontrolovať ich používanie.
Používať pracovný počítač či telefón na súkromné účely sa nemusí vyplatiť a zamestnanec by sa nemal spoliehať na to, že jeho súkromné konverzácie v práci nemôžu byť sledované. Na druhej strane nemožno tento rozsudok chápať tak, že právo na súkromie v práci neexistuje vôbec alebo že by zamestnávateľ mohol sledovať každého zamestnanca a všetky jeho súkromné prejavy. Zamestnávateľ by mal pri takejto kontrole dodržiavať primeranú mieru a hlavne, sledovanie uskutočňovať len pre také činnosti, a v takom rozsahu, v akom to môže zamestnanec očakávať. Mal by tiež obmedziť zásahy do súkromia na minimálnu možnú mieru, teda napríklad, môže byť dovolené sledovať kedy a komu zamestnanec píše súkromne z pracovného počítača, aby sa zistilo, či porušuje nejaký zákaz, nie však už zaznamenávať alebo analyzovať obsah jeho korešpondencie alebo ju nebodaj zverejniť.
Ak by bol Barbulescu zamestnaný na Slovensku a k prípadu došlo by teraz, mal by zrejme v spore so zamestnávateľom o niečo lepšie postavenie. Zákonník práce platný pre slovenských zamestnávateľov totiž pomerne podrobne (aj keď nie veľmi presne) určuje pravidlá pre zamestnávateľov, ktoré musia dodržať, ak chcú zamestnancov v práci sledovať. Pokiaľ chce zamestnávateľ monitorovať zamestnancov na pracovisku a v spoločných častiach zamestnávateľa, zaznamenávať jeho hovory a monitorovať jeho elektronickú poštu, nemal by to robiť bez vážnych dôvodov a bez toho, aby zamestnanca na to vopred upozornil. Pokiaľ nemá ísť len o jednorazové monitorovanie ale o dlhodobý kontrolný mechanizmus, potom je zamestnávateľ povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania a informovať o tom aj zamestnancov. Ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov potom môže zaviesť kontrolný mechanizmus na základe podrobného informovania zamestnancov. U nás je teda nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa sledovanie považovalo za zákonné, informovanie zamestnanca o tom, že môže byť sledovaný vopred.
Napriek tomu, ako ukazuje aj Barbulescov prípad, nemôžeme sa spoliehať na to, že súkromné konverzácie vedené v pracovnej dobe alebo na pracovných prostriedkoch zamestnávateľa ostanú súkromnými. Prípad Barbulescu vs. Rumunsko nám teda radí: konverzujte so svojou rodinou a priateľmi radšej mimo pracovného času. A ja dodávam, robte to čo najčastejšie a najlepšie pri osobnom stretnutí.
10.4.2017
The comments are closed.